PRO ANA??? NIE!!!

Narodila si sa ako original, tak neumieraj ako kopia...

Pomocna ruka pre mna

Áno... život sa mi nakoniec obrátil tým lepším smerom... Ale prečo som si musela toľko pretrpieť, aby som pochopila, že niet inej cesty ako to skúsiť...?

Skúsiť vyzdravieť, skúsiť bojovať s anorexiou a bulímiou, ktoré sa mi predtým zdali byt  to najdôležitejšie v mojom živote... Skúsiť sa najesť bez výčitiek, skúsiť prestať rátať kalórie a to, koľko som dnes vycvičila... Na to všetko som ale potrebovala spadnúť až na úplné dno...

A to dno prišlo skôr, ako by som ho čakala...

Už dávnejšie som to chcela spraviť, no nemala som odvahu. Ale v ten večer, akoby bola bolesť silnejšia, než všetko ostatne a ja som sa pokúsila o samovraždu...

Prečo som to spravila? Pretože som nevidela cestu ďalej, nevidela som východisko  z toho strašného bludného kruhu, ktorý ma pomaly ale isto dostaval až na samé dno..

Nechcela som sa už ráno prebudiť a ďalej znášať to všetko, čo ma obralo aj o posledný úsmev...

A tak sa to všetko začalo a ja, miesto toho aby som odišla z tohto sveta, dostala som sa na psychiatriu. A zase som pocítila to, čo som už cítiť nechcela... Strach, beznádej, samotu...

Strávila som tam 2mesiace. Nazačiatku to bolo pre mňa neznesiteľné. Doktori mi rozprávali ako je to nemožné dosiahnuť svoj ciel-štíhlosť pri anorexii, ako neni iná možnosť než sa liečiť, ako musím jest a prestať sledovať svoju hmotnosť.

A ja? Počúvalo sa  mi to, akoby niekto chcel zničiť a úplné roztrhať niečo, čo bolo vrite vo mne. Niečo, čo ku mne patrilo a niečo, čoho som sa nechcela vzdať!

Trvalo dlho, kým som prestala premýšľať o tom, ako schovám jedlo pred sestričkou, ako sa mi podarí cvičiť aby ma nevideli, ako schudnem čo najrýchlejšie a čo najviac...

A vôbec, aby som sa konečne pozrela na seba trosku reálnejšie. Dovtedy som totiž miesto seba videla jednu obéznu a škaredú babu. Viem, asi sa nedá pochopiť ako môžem vidieť v zrkadle niečo iné, ako je skutočnosť, ale dá sa to. Je to ako droga. Halucinácia, ktorá vedie k záhube.

Pomaly som začala premýšľať o tom, čo mi choroba dala a čo vzala. Najprv som dokázala nájsť len pozitíva v chorobe, neskôr som našla niečo aj v ceste ku zdraviu.

Naučila som sa povedať si dôvod, prečo to zjem a nie dôvod, prečo to nezjem. Naučila som sa, že život sa nedá žiť len vo svete kalórii, že život sa žije pre niečo úplne iné. Nenarodili sme sa predsa na to, aby sme sa trápili, ale aby sme sa smiali. Život je len jeden, tak prečo ho premrhať chudnutím?

Viem... každá si myslíme že budeme o to šťastnejšie, o to krajšie, ale mýlime sa. Dnes nám stačí 55kil, zajtra 40 a keď dosiahneme i to, budeme chcieť menej a menej...

A možno sa nám anorexia vryje do hlavy natoľko, že jej smrť bude pre nás tou najkrajšiu, tak ako bola pre mňa...

Nevravím že som už vyliečená, to nie. Pretože ani nie som. Ale som na dobrej ceste...

A že ešte 100x spadnem? Áno spadnem... A už som aj padla, ale postavím sa späť a idem ďalej... Lebo neni hanba spadnúť, ale zostať ležať...

Ja som už spravila tisíce chyb, odkedy som doma. Boli dni kedy som nejedla, dni kedy som vracala, dni kedy som zase uverila, že len s anorexiou budem šťastná. Dni kedy som sa opäť videla ako to tučné, hnusne prasa, nehodne ničoho, ani života.

Ale našťastie mam pri sebe ľudí, ktorý ma presvedčili, že život môže byt krajší...

A obzvlášť jedného, pre ktorého chcem byt zdravá a ktorý je pre mňa všetkým! Verím, že spolu sa zachránime a možno raz zase spoznáme ten život, ktorý sa žije, ktorý je plný šťastia, zábavy a ak aj nešťastia, tak len toho prirodzeného...

Pretože umieranie zaživa, sama a v tej najväčšej bolesti už nechcem...