PRO ANA??? NIE!!!

Narodila si sa ako original, tak neumieraj ako kopia...

Pribeh o ANOREXII

"Bulímia je na psychiku oveľa náročnejšia ako anorexia. Pri anorexii má človek pocit víťazstva samého nad sebou, že tým, že neje, tak ovláda sám seba. Pri bulímii, keď sa človek prejedá a vracia, má skôr pocit, že úplne stráca kontrolu nad sebou, nad svojím životom," hovorí Karolína. Má dvadsať rokov a s anorexiou a bulímiou bojuje od dvanástich. "Mala som strašnú nadváhu, pri výške 170 cm som vážila 107 kíl. Deti sa mi vysmievali a šikanovali ma. Chcela som schudnúť. A tiež sme práve mali v rodine problémy, naši sa rozvádzali. Kamarátka mi poradila, že najlepšie schudnem tak, že nebudem nič jesť. A keď niečo zjem, tak to mám vyvrátiť," začala rozprávať Karolína o začiatkoch svojej choroby.

Fázou bulímie trpela tri roky. "Jedla som raz denne a vyvrátila som to. Po troch rokoch som sa dostala na liečenie na špecializovanú kliniku, ale nepomohli mi," dodala. V pätnástich prišla anorektická fáza, keď schudla 40 kíl. Bolo to, ako hovorí, striedanie prísnych diét, hladoviek, cvičenia, denne sa vážila. "V tom čase bolo pre mňa dôležité už len chudnúť, úplne som rezignovala na problémy v rodine aj na priateľov," dodala.

Rodičia? Mali vlastné problémy

Prvým neklamným príznakom anorexie bolo, že začala vynechávať určité potraviny. Prestala jesť chlieb, sacharidy, múku, niekedy hladovala úplne. Snažila sa čo najviac pohybovať, čo najviac cvičiť. Ak zjedla niečo "zlé", hneď to vyvrátila. Inšpiráciu hľadala v časopisoch, ktoré radili rôzne diéty. Tie si Karolína skombinovala. "Veľmi zle vplýva aj propagovanie vychudnutých modeliek v médiách. Keď malé desať- alebo dvanásťročné dievča nevidí inú postavu, len takú, ako má vychudnutá modelka, začne si myslieť, že niečo s ním nie je v poriadku, pretože nevyzerá tak ako ona," dodala.

Pred okolím sa spočiatku snažila zakryť svoj problém. "Obliekala som si široké oblečenie, snažila som sa stravovať sama, aby ma nikto nevidel. Rodičia vlastne ani nemali čas ma sledovať, mali svoje problémy, takže nedá sa povedať, žeby som to pred nimi skrývala. Videla som, že o mňa v tomto nemali záujem," hovorí.

O tom, že ich dcéra nie je v poriadku a potrebuje pomoc, sa dozvedeli rodičia až v nemocnici. Karolína vtedy ležala s úplne inou diagnózou. Lekári ju pristihli, ako vyvrátila jedlo. Ich reakcia? "Oni mali svoje problémy. Určite ich to však mrzelo. Mama hľadala chybu v otcovi a ten zase v mame," ticho dodáva Karolína. Mama sa snažila dcére dohovoriť. "Lenže ja som už nevládala."

Kedy si uvedomila, že niečo musí s tým urobiť, že je to neúnosné? "Veľmi neskoro. Až keď som pre anorexiu skončila v nemocnici. Trikrát som ležala na internom oddelení, zopárkrát museli volať do školy záchranku, odmietala som jesť, bola som na špecializovaných liečeniach. Až potom som sa sama rozhodla vyhľadať psychologičku, ktorá by mi pomohla. Dovtedy ma však nedokázali prinútiť ani kolapsy, ani zdravotné problémy, nič, aby som prestala," dodala.

Nie je lekár ako lekár

Tvrdí, že keby skôr natrafila na dobrých lekárov, bola by z toho už dávno vonku. "Je rozdiel medzi psychológmi a psychiatrami, ako k vám pristupujú. Či sa k vám správajú ako ku kriminálničke alebo alkoholikovi. Lebo sú aj takí," hovorí o skúsenostiach s lekármi. Teraz konečne našla dobrú psychologičku. "Donútila ma hľadať v sebe samej, kde prišiel ten problém. A nenútila ma ani jesť, dohodli sme sa na určitom jedálnom lístku a na tých potravinách, ktoré som bola schopná jesť. Na rozdiel od kliník, kde ma nútili jesť napríklad chlieb a také potraviny, ktoré som obmedzovala."

Karolína sa necíti ešte úplne v poriadku - ako však hovorí - je to na dobrej ceste. Naposledy skolabovala vlani. "Už som sa aj začala liečiť a trošku som pribrala. Otec mi povedal, že mám veľké stehná a veľký zadok. A tak som zase do toho spadla," povedala.

Niekedy prídu aj stresové situácie, ako napríklad skúšky v škole. "Láka ma to ešte stále. Snažím sa s z toho dostať, no ešte nie som z toho úplne von. Jeden zlom prišiel aj vtedy, keď som v apríli našla na internete anorektické stránky. Neviem prečo, či preto, že som ešte nebola vyliečená, ale vzbudili vo mne pocit, či by nebolo lepšie, keby som sa do toho vrátila naspäť," uvažuje Karolína.

Hovorí o internetových stránkach, ktoré anorexiu propagujú a kde sa dievčatá trpiace týmto ochorením navzájom podporujú. "Tie stránky sú nenormálne a dievčatám neprospievajú. Na druhej strane je však veľa takých ľudí, ktorí keď sa dozvedia, že máte problém s anorexiou, tak vás odsúdia a majú vás za blázna. Aj tak sa s vami bavia. Tie dievčatá majú potom prirodzenú potrebu niekde sa združovať," dodala.

Karolína má okrem dobrej psychologičky pri sebe ľudí, ktorí jej pomáhajú. "Najviac moja kamarátka Zuzka a kamarát Martinéz. A tiež rodina a viera," dodáva. Zdravotné následky anorexie znáša dodnes. Má úplne pokazené zuby, niektoré jej museli dokonca vytrhnúť. Zníženú imunitu, každý druhý týždeň je chorá, pretože jej prestali zaberať aj antibiotiká. "Je mi stále zima, mám problémy s nízkym tlakom, mám málo hemoglobínu, vypadávajú mi vlasy, mám zlé videnie," vymenúva Karolína.

A naozaj sa dievčatá vidia v zrkadle ako tučné, aj keď nie sú? "Ja sa neviem objektívne ohodnotiť ako vyzerám. Viem, že mám narušený pohľad na seba, nevidím sa taká, aká som. Dievčatá si naozaj myslia, že majú nadváhu. A to najmä, ak sa najedia. Aj ja, keď som nejedla, cítila som sa úžasne, úžasne čistá, chudá," dodala.

Dievčatám s anorexiou, ale aj ich najbližším radí, aby sa rozhodli vyhľadať odbornú pomoc. "A predovšetkým, nech sa nevzdávajú pri hľadaní dobrých odborníkov, pretože je veľmi ťažké nájsť dobrého lekára. Ale existujú," radí Karolína. A na záver odkazuje rodičom: "Neodsudzujte svoje deti, snažte sa ich pochopiť. Pretože často je vina aj u rodiča."

 

Zdroj : www.norma.webgarden.cz  /skutocny pribeh/